Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Keď rodina súcití!

Klub sclerosis multiplex Nitra koná v mesiaci máj akciu so starým názvom – KROK s SM s podtitulom Deň slnečníc. Úmyselne som v nadpise použil slovo RODINA. My sa totiž už roky cítime, akoby sme boli rodina. No tohtoročná akcia sa niesla obrovsky blízko tomuto slovu, pretože či mladý, či starý, či žienka alebo mužíček, každý prispel jednak k naplneniu rokovacích stolov všakovakými dobrotami (prepáčte slintám ešte aj teraz, keď o tom píšem), cez slané rôznych druhov a chutí a sladké (prepáčte mi pani diabetologička) rozmanitých farieb, tvarov a chutí. Všetci kmitali, aby bola všeobecná spokojnosť, a aby sa všetci mohli zúčastniť najprv rokovania, pretože mi na začiatok vybavíme potrebnú administratívu a potom sa už naplno venujeme zručnostiam a športovým aktivitám.

A slovko SÚCITÍ som uviedol, lebo ma duch našej akcie presvedčil, práve tou iniciatívou, ktorá vniesla obrovský kus dobrej energie, nik sa s nikým neporovnával čo priniesol, príchod každého a nemusel mať krabicu v ruke, vnímali sme sa iba ako osoby, ktoré sú šťastné, že sa vidia. Organizačný štáb odoberal prinesené a hneď ho rozsortíroval, aby bolo všetkého na stoloch nadostač. Ohúrený predseda sa zmohol pri pohľade na to množstvo a krásnu rozmanitosť, iba na otázku: „To bude svadba a nie Krok s SM? A kde je nevesta?“ Zrazu zbadal, že je obklopený samými nevestami, tak sa naše dievčence vyfintili a vyparádili. Organizačný štáb pozostával z Aničky Šalgovskej, Kláriky, Mariky Lapášskej, Titus a Darinka Krškanská boli v takej sile, že aj roznášali.

Organizačnému štábu pomáhali nosiči, ktorých bolo tento rok neúrekom, takže sa nenachodilo pár ochotných ako v minulosti, ale šikovne rozniesli všetku tú dobrotu na stoly. Šéf roznášacej čaty Janko mal veľa ochotníkov: či Marika Vrábeľská, Ivetky obe, zástupca roznášacej čaty Dodino, Tonko z Rybníka (teda, nie že by nosil veci z rybníka, on aj s Božkou odtiaľ pochádzajú), Magduškina Martinka, Dano s Lukášom a ešte ani neviem kto, nerád by som niekoho vynechal.

Páchateľky sladkého boli v prvom rade Majka Topoľčianska (k tomu sa radšej nebudem vyjadrovať, lebo keď si predstavím to množstvo a tú pestrosť, už mám zase plné ústa slín), klasické obľúbené Aničkine orechové, Ivetka I., Ivetka II., Titus, Marika Mikulášiková a opäť neviem kto všetko.

Páchateľky slaného boli Titus s Evkou, Božka, ktorej napiekla nevesta Zuzka, Ivetka Moravecká, ktorej sa ešte para vznášala z otvorených krabíc a nám sa krútili nosy od tej čerstvej vône (neviem či to Dodino nedopekal na motore!).

Toto bola krása na stoloch, ale ešte väčšia krása bola za stolmi. Vysoko si vážime účasť pána prednostu Neurologickej kliniky FN Nitra doc. Brozmana, pani doktorky centra SM MUDr. Kováčovej a našich stálych satelitov (lebo či v práci, či na našich akciách, obiehajú okolo nás, aby sme boli čo najviac spokojní a čo je ich silách), Valiky a Blanky. Nechcem nikomu nič vziať a ani pridávať, ale tá krása sa vinula za každým jedným stolom, za ktorými sedeli naši členovia klubu a ich rodinní príslušníci rozličného veku. Zástupcovia zväzu tu neboli osobne, ale boli tu vo forme trojskladačiek, ktoré nám zaplatili a doručili, aby sme ich mohli začať používať už od našej akcie. Sme im zato povďační, možno sa nám podarí dostať sa ešte bližšie do povedomia spoluobčanov, medzi ktorými je veľa SM-károv, no izolujú sa od verejného života. A možno si prečítajú niektorí, ktorí majú dostatok finančných prostriedkov a empatie, že podporia našu činnosť finančne alebo vecne. Miestnosť, v ktorej sme rokovali nám pripravili pracovníci Krajského osvetového strediska v Nitre. Mohli sme využívať nádherné átrium, kde sme sa spoločne vyfotili pri KROKU a kde prebiehali súťaže a merala sa reťaz. Za všetkým tým boli pani riaditeľka Mgr. Gundová a ekonómka zariadenia Mgr. Mariana Füleová, ktorá nám miestnosť otvorila a končila s nami. ĎAKUJEME! Ďalšie ĎAKUJEME patrí vedeniu s.r.o. BM Kávoviny Sereď, ktoré nám na podnet Valiky pripravili chutný darček ich výrobkov. Poviem Vám, že v podnikových taškách sme objavili kopu nových výrobkov, ale vrátili sme sa aj do detstva zdravou praženou kávovinou a najmä – ŠUMIENKY (ja osobne som bol presvedčený, že sa to už roky nevyrába). Posledné darčekové ĎAKUJEME patrí Mestskej Polícii Nitra, ktorá nám cez Darinkinu dcéru poslala reflexné prúžky. Každý sa im potešil, lebo naše klubové už dávno doslúžili. Keď je Darinka v reči, treba ju ešte výrazne pochváliť, že cestou jednej dcéry nám priniesla nealko pivo, limonády a všelijaké občerstvenia, a cestou druhej dcéry vyzdobili obrovskou kyticou zo živých kvetov predsednícky stôl.

Aby ste si nemysleli, že sme prišli na Lukulské hody, tak to pŕŕŕ. Nastal čas aktivít. V prvom rade sa strihali a lepili oká na našu tradičnú Nitriansku klubovú reťaz (NKR). Strihali mladí a starší, lepili taktiež starší a mladší, niekomu chýbal papier, lebo strihal ako krajčíri vo fabrikách, niekomu lepidlo, lebo rýchlosťou akou sa lepilo sa roztápalo a bolo treba nové a staré ochladiť, no zvonka to vyzeralo ako manufaktúrna dielňa. Tá „zažratosť“ a oduševnenosť do spoločnej práce určite chýba na mnohých pracoviskách. S veľkým citom a opatrnosťou vynášali jednotlivci reťaz von, kde sa merala. Jednotlivé kusy sa nadpájali, lebo „mini manufaktúry“ mali svoje samostatné diela. Každá reťaz sa skladá z jednotlivých ôk. Oko je pomyselný SM-kár klubu. Samotná reťaz predstavuje náš Klub sclerosis multiplex Nitra. Tento rok sa vysoko pozitívnou atmosférou prejavil i v dĺžke reťaze. Výsledkom bol rekord 92 metrov dlhá reťaz.

Lenka, Danielka, Lukáš a Dano si na nás pripravili detské hry v podobe hádzania krúžkov na cieľ. Boli dve formy, a poviem Vám, nebolo to také jednoduché ako sa na prvý pohlaď zdalo, že sú to hračky pre deti. Priznám sa Vám, v prvej forme som netrafil nič, ale krúžky krásne poletovali, pri druhej forme sa mi krúžky potulovali okolo cieľa a jeden krúžok sa mi podarilo trafiť. Bolo to radosti aj z toho jedného trafeného krúžku, lebo boli tam jedinci bez zásahu. Opäť sa vraciam k tej vysoko pozitívnej atmosfére, nik nežiali a neplakal, všetko sa premieňalo na žart a veselosť, lebo sme navzájom SÚCITILI, a to v dobrom aj tom horšom. A to je poslanie nášho klubu.

Vyčerpaní a unavení sme sa „ťahali“ naspäť do miestnosti, lebo sa z nej rinula chutná vôňa pripraveného gulášu. Bol čerstvo varený od rána štvrtej hodiny. Kuchárkami boli Lydka so švagrinou Helenkou. Predseda sa prikradol k tým, čo už „papali“ a spýtal sa, či počujú ten spev. Všetci sa na mňa pozerali, že nič nepočujú, no ja som im objasnil, že guláš je taký dobrý až spieva. Hneď všetci súhlasili a strčili hlávky ku gulášu, lebo najlepší je horúci. Marcel a Lydka priniesli „čípoš“ papriku a kto chcel si ho dochutil. Tí čo majú fúziky, ale i ostatní si pochutili na mäkučkých chlebíkoch, čo priniesli Dodino a Janko.

Odfukovali sme a rozbehla sa nespútaná debata a miestnosť sa premenila na úľ. Tento krát v ňom neboli iba robotnice, ale veľa „robotníkov“ ozaj veľmi výkonných.

Celkom posledné ĎAKUJEM patrí všetkým bez rozdielu, ktorí prišli na našu akciu a ktorí dotvárali tak nádhernú atmosféru, ktorá nás určite nabila dobrou energiou na dlhšiu dobu. Pohladenie po duši nám spravili šikovné „kočky“ a šibal, ktorí boli všade, kde bolo treba pomôcť - Nikolka, Simonka, Natálka, Danielka, Nelinka a Lukáš.

Tony Suchan, predseda klubu