Ako Fénix z popola...
Grécko. V ostatnej dobe sa ňom veľa sa hovorilo. Najmä o jeho ekonomickej kondícii a možnosti „vypadnutia“ z Eurozóny. Spomínali sa i tie najčernejšie prognózy a rôzne scenáre. A náš klub sa stal svedkom týchto udalostí. Od začiatku až do konca, do vyhlásenia, že Grécko sa dostalo do stavu, kedy je jeho ekonomika zdravá, silná a môže konkurovať iným vyspelejším ekonomikám.
Zažili sme dobu, kedy cestovné kancelárie ponúkali výhodnejšie „bezpečnejšie“ destinácie, pretože sa predpokladalo v Grécku výrazné zvýšenie cien tovarov a služieb. Tiež sa strašilo migrantmi, ktorí boli potenciálnym negatívnym prvkom. Zažili sme migrantov pri ceste do Grécka na maďarskej strane Dunaja v Medveďove. Vracali sa pešo smerom od hranice na Györ. Videli sme i zadrôtované maďarské hranice so Srbskom a utečenecké tábory na srbskej hranici s Macedónskom.
Videli sme prázdne hotely a pláže v Paralii, v mieste našej rekondície. Toto leto boli však pláže plné turistov i domácich, boli tu rodiny s malými deťmi i dôchodcovia. Tiež sme videli Slovákov, Srbov, Rumunov, Bulharov, Rusov, ale aj Čechov a Poliakov, i keď tých pomenej ako v minulosti. Nemci sa viac zdržiavali v novovybudovaných luxusných rezortoch, ktoré boli čerstvo vybudované neďaleko Paralie.
Videli sme nízku kúpyschopnosť domáceho obyvateľstva, najmä dôchodcov. Vlani a najmä v tomto roku to nebolo vidieť. Ceny základných potravín boli ostatné roky stále rovnaké a cena potravín, až na drobné výnimky, je v Lidli taká ako u nás. Preto nás lákala návšteva trhoviska v meste Katerini, vzdialeného asi 6 km od Paralie. Aby sme mohli porovnávať.
Tohoročnú „sondu“ do gréckej reality sme uskutočnili v odskúšanom a osvedčenom čase, v dobe od 29. augusta do 11. septembra. Autobus sme zaplnili šestnástimi členmi a priateľmi klubu. Cestu, i spiatočnú, sme zvládli na jednotku, klimatizovaný autobus nemal chybu. Každý mal pred sebou obrazovku s počítačom, filmami, hrami, rádiom a čo ja viem ešte s akými možnými zábavami. Kto nemal slúchadlá si ich mohol zakúpiť u šoférov. Kto chcel, mohol sledovať obrazovku pred sebou, iní zas mohli porovnávať zmeny krajiny pozeraním z okna. A bolo sa na čo dívať. S hrdosťou môžem povedať, že v okolí Nového Sadu, kde žijú Slováci, boli najkrajšie obrobené polia a na nich poriadok. Nezriedka kilometre sa tiahnuce lány kukurice, ktorým nebolo vidieť konca... Tiež dozrievali slnečnice a tie už boli spola zožaté, po žatve obilovín prázdne polia boli už zorané.
Pri ceste do Grécka sme nevideli Macedónsko, lebo bola už tma. Asi 10 km za hranicami sme mali zastávku na benzínovej pumpe v Kumanove. Oproti nej bol osvietený minaret. Prvá zvesť, že v tejto oblasti je nábožensky rôznorodejšie obyvateľstvo. Videli sme i moslimské ženy, avšak nemali zahalené tváre, ale ich odev bol iný. Cesta späť však ukázala Macedónsko ako krajinu napredujúcu vpred míľovými krokmi. Za dva roky sa dokončila diaľnica (s malými rozostavanými úsekmi). Žiaľ, prekrásnu cestu serpentínami cez hory skrátili tunely i viadukty. Je to však daň za skrátenie cesty. Videli sme vinohrady, na koreňoch viseli veľké strapce hrozna. Na pumpe sa dalo kúpiť hrozno výbornej chuti, priam malvázia! Dva strapce mali viac ako l,5 kg, cena 1 Euro/kg... Priam magnetom pre niektorých bolo nakupovanie v bezcolnej zóne. Tri kartóny cigariet za 28 Eur – no nekúpte to!
Tesne pred odbočkou z diaľnice do Paralie bola nehoda, takže nás obrátili do protismeru a najbližším výjazdom sme sa dostali do gréckej vidieckej krajiny, ktorá sa mierne vlnila. Odhalili sa pred nami polia s bavlnou, kukuricou, sady s olivami. Tie boli rôzneho veku, mladé novovysadené stromčeky i veľmi staré košaté stromy. Všade vôkol boli vinohrady i „kivohrady“ (rástlo tam kivi). Obe rastliny majú rovnaký spôsob pestovania, avšak kivi je dvojdomá rastlina a na 5 až 7 koreňov samičej rastliny je potrebný jeden samčí ker. Ten sa vyznačuje veľkými šľahúňmi týčiacimi sa oblúkovite do výšky, ktoré sa dajú dobre rozoznať. Na zemi sa tiahli v rade úle, nezriedka viac ako 30-40 rodín. Občas sa vedľa vás mihol osamotený domček, raz sme išli cez malú dedinku. Čím viac sme sa dostávali k Paralii, tým častejšie boli zhluky penziónov a malých hotelíkov, ktoré sa následne „prevtelili“ do nášho cieľa cesty – Paralie.
Počasie počas pobytu v Paralii bolo nádherné. Neboli dni, kedy by teplota poklesla pod 34 ̊C, večer okolo 22-tej hodiny bývalo okolo 26 ̊C. More malo ustálenú teplotu 26-27 ̊C a plávanie v ňom bolo pôžitkom. Večerné prechádzky sme si spestrovali nakupovaním odedze, darčekov a mlsôt. Ovocie a zelenina boli drahšie ako obvykle. Veľké sucho a teploty sa podpísali pod výnosy polí. Napriek tomu raňajky s čerstvo nakrájanou ružovou lahôdkovou cibuľou, mäsitou rajčinou a ešte teplým, maslom natretým chrumkavým chlebíkom sme si nemohli odoprieť. Mnohým nechýbal na stole ani pravý grécky jogurt. Poniektorí mali to šťastie, že sa ich hotelové balkóny dívali na Olymp. A tak sa stali pre nás raňajky akýmsi rituálom.
Na spestrenie podvečerných chvíľ sme sa viacerí vybrali na Olympskú riviéru (Olympic beach, Olympiaki akti ). Vláčikom. Cesta tam trvala 20 minút. Najskôr sa vláčik predieral uličkami Paralie, neskôr sa dostal na spojovaciu cestu medzi týmito destináciami. Asi v polovici cesty je rezervácia pre korytnačky, ktoré plávajú v sladkovodných kanáloch. Olympská riviéra pôsobí na nás kľudnejšie a je aj upravenejšia, ceny potravín, najmä ovocia a zeleniny sú tu nižšie. Veď aj hotelov je tu menej. Pláž je tu širšia aj upravenejšia ako v Paralii. Je nositeľkou Modrej vlajky EU, čo je garancia kvality. Lístok na vláčik je obojsmerný, cesta sa tu môže prerušiť na 2 hodiny.
Boli sme zvedaví na trhy v okresnom meste Katerini (mesto je pomenované po sv. Kataríne). Má asi 40 tisíc obyvateľov. Autobus medzi Paraliou a Katerinami premáva každých 15 minút. My sme si na cestu tam vybrali taxík, stál 8 Eur. Doviezol nás však priamo na trhy. Cestu späť sme absolvovali autobusom, lístok je za 1,70 Eura.
Samotný trh je rozdelený na tri časti. Ovocie a zelenina je na najväčšej ploche. Dostať tu najmä rôzne druhy rajčín a paprík, zemiaky, baklažány, kapustu, cibuľu, cesnak, koreňovú zeleninu, rôzne druhy strukovej fazule ale aj sušenej, a samozrejme nesmeli chýbať cukety a tekvice. Z ovocia tu dominuje hrozno, nektarinky, broskyne, hrušky, jablká, menej bolo fíg, sliviek i granátových jabĺk. Na stoloch trónili rôzne druhy melónov. Dostať tu aj nakladené olivy, ktoré sa tu nakupujú po kilách. S kôstkami aj bez nich, plnené mandľami, paprikou... snáď 30 druhov či viac. Tiež je tu vidieť sušené ovocie, koreniny. Druhou, podstatne menšou časťou trhu, sú stánky s textilnými výrobkami, čo nás zaujímalo najmenej a prebehli sme ju veľmi rýchlo. Tretia časť tržnice bol vlastne rybí trh. Množstvo stánkov s rybami uloženými na ľade lákalo kupujúcich, ktorých bolo o niečo menej ako v zeleninovej časti. Nakupovalo sa vo veľkých množstvách a kupujúci boli prevažne vyšších vekových skupín. Ceny boli o tretinu nižšie ako v Paralii. Zaujímavosťou bolo, že sme našli stánky s kvetinami a medzi nimi boli priesady kalerábov, uhoriek, cukiet, kapusty či korenín....
Následne sme sa úzkymi cestičkami dostali do centra mesta a po pešej zóne do parku. Neodmysliteľné frap(p)é bolo nutnosťou. Nohy si museli oddýchnuť. Hrdlo bažilo po zvlažení, po káve. Frapé je ľadová káva s hustou penou populárna v Grécku a naCypre. Začiatky frapé siahajú do roku 1957, kedy bolo náhodne vytvorené počas medzinárodnej výstavy Thessaloniki international Trade Fair v Solúne. Firma Nestlé tu vystavovala nový čokoládový nápoj pre deti pripravovaný z čokoládového prášku a mlieka, ktorý vznikol potrepaním v šejkeri. Pán Dimitris Vakondios si chcel cez prestávku pripraviť svoju instantnú kávu, ale nemal k dispozícii teplú vodu. Rozhodol sa tak do šejkru pridať studenú vodu a instantnú kávu. Takto náhodou vzniklo frapé a nápoj sa neskôr rozšíril aj do iných krajín na svete. Káva je veľmi osviežujúca, plávajú v nej kocky ľadu. Každý si pridá cukor podľa vlastnej chuti. Niektorí si navrch doprajú aj trochu škoricového cukru. Káva sa pije cez slamku. Mnohí kafeteristi ponúkajú k frapé i studenú vodu. Takže stráviť pri káve a pri príjemnom rozhovore aj hodinu nie je nič výnimočné.
V centre mesta sa nachádza park. Množstvo šumiacich fontán, vodopádov a kaskád spríjemňuje horúčosť dňa. Hluk mesta ostal za bránami parku. Za to sa tu ozývali hlasy šantiacich detí a športovcov, ktorí vzadu v parku mali vybudované ihriská.
Zaujímavo zrezané a tvarované stromy pútajú na seba pozornosť a veru lahodia oku. Ani tu sa nikto neponáhľa. Akoby sa zastavil čas. Vo všeobecnosti – Gréci majú na všetko čas. Žijú kľudne, jedia zdravo a dožívajú sa vysokého veku. A tento štýl života je vysoko infekčný, chytľavý. My sme mu podľahli na druhý či tretí deň. Bojím sa však, že rýchlo po príchode na Slovensko sa z tohto ošiaľu kľudu vyliečime...
Ako som už povedal, ráno sme začínali raňajkami, s čerstvým, ešte teplým chlebíkom. Ten sme kupovali na ceste späť do hotela po raňajšej prechádzke popri mori. Mohli sme tu sledovať východ slnka. Vychádzalo nad kopcami polostrova Chalkidiki. Každé ráno bol východ slnka iný. Vždy však bol čarovný. Chôdza po pláži naboso, len tak s obuvou v jednej ruke a uterákom v druhej, nohami raz po suchu a inokedy obmývanými vlnami mora, vdychovaním čistého morského vzduchu a pozorovaním východu slnka, je neopakovateľným zážitkom. Priam ako ranné kúpanie sa v mori, ktoré bolo rovné ako zrkadlo. Rýchlo sme zistili, že more je ráno pocitovo najteplejšie. Po takejto rannej „rozcvičke“ sa čerstvo napečený chlebík v ústach menil na „nebíčko v papuľke“.
Po deviatej hodine sme sa už chystali na pláž. Každý mal vyhliadnuté svoje miestočko. Mali sme možnosť obsadiť si plážové ležadlo so slnečníkom za cenu nápoja alebo ovocnej misy. A to na celý deň, čo bolo veľmi výhodné. Z pláže sme odchádzali neskoro popoludní. Apartmánový hotel El Greco má na každej izbe kuchynku, takže sme si mohli uvariť večeru a zjesť si ju na balkóne hotela. Alebo sme sa mohli vybrať najesť do niektorej z množstva reštaurácií či stánkov rýchleho občerstvenia. Na každom kroku číhali na nás miestne dobroty, z ktorých najznámejšou je gyros. Jeho názov pochádza z gréckeho slova γύρος – otočka, lebo mäso sa otáča na ražni. Gyros pita je úhľadne zabalený v chlebovej placke. Obsahuje na jemné plátky nakrájané opečené mäso, zemiakové hranolky, najemno nakrájanú rajčinu a ružovú cibuľu, kečup, horčicu a neodmysliteľné tzatziky. Je to „dressing“ pozostávajúci z jogurtu, nahrubo nakrájaných uhoriek, bieleho korenia (alebo zmesi korenín na tzatziky), cesnaku a čerstvého kôpru. Gyros plata je zasa reštauračný variant tejto pochúťky. Podáva sa na tanieri a je umenie túto porciu zjesť. A vôbec, grécke reštaurácie sú známe tým, že na tanieroch je veľa jedla. To sa priam vychutnáva, zapíja sa dobrým, najlepšie miestnym vínkom. Deti pijú skôr kolu či iné sladké nápoje, poniektorí pivo. Ale na grécky spôsob je to víno! Pri takomto jedle nie je umenie stráviť celý večer.
Zaujímavé je pečenie mäsa na gyros. Mäso je korenené zmesou korenín na gyros. Asi na jeden centimeter hrubé plátky nakrájaná bravčová krkovička je navrstvená na rotujúcej vertikálnej ihle, na ktorú sú z troch strán nasmerované infra-žiariče. Keď je mäso zvonka do chrumkava opečené, oreže sa nožom. Na strane rezu je mäsko šťavnaté. To dáva tejto pochúťke neopakovateľný kulinársky zážitok. Koreniny typické pre grécku kuchyňu je možné kúpiť v každom obchode s potravinami
Nie je to len samotný gyros, čo dáva čaro večernej ulici. Je to aj celková atmosféra - všemožné vône z rôznych reštaurácií, taverien, či typických gréckych rybích reštaurácií (ψαροταβέρνα - psarotavérna), pečenej kukurice a k tomu vôňa mora, šum či vrava ľudí prechádzajúcich sa po uličkách, nočné osvetlenie obchodov, hotelov, parkov....
Miesto kľudu a možnosť posedieť si a rozjímať nám poskytol chrám gréckej pravoslávnej cirkvi postavený na pobreží v strede Paralie. Bohatý ikonostas či nástenné maľby dotvárali kolorit tohto miesta. Opakovane sme zachytili spev popa či zboru, ktorý pre nás znel exoticky. Žiaľ, v tomto roku sme neboli účastní krstu či svadby ako v minulých rokoch.
Na námestíčku pri chráme bol aj v tomto roku festival ľudových súborov. Videli sme Bulharov, Rumunov, Grékov, Ukrajincov... spievali a tancovali nielen na pódiu, ale aj v uliciach. Bolo to pekné spestrenie večerného programu.
A keď sa nám nežiadalo prechádzky, tak sme sa navštevovali navzájom. Každá izba hotela má balkón a tam sa zmestí veľa dobrých ľudí. Na stole nechýbalo ovocie, obložené chlebíky a aj slovenský hamburger (chlieb s masťou a cibuľkou), klobása i údená oravská slaninka, oškvarky či syrové nite - to všetko ako spomienka na domov.
Často naše myšlienky zaleteli na Slovensko, domov, kde ostali naši blízky. Hádali sme čo robia a či sa majú tak dobre, ako my tu. Považskobystrickí členovia klubu si opakovane pripomenuli, že Mesto Považská Bystrica im, svojim obyvateľom, prispelo na tento rekondičný pobyt. Mnohí by si ho nemohli bez tejto pomoci dopriať. Preto jednohlasne a opakovane zaznelo - ďakujeme!
Každoročne sa tešíme na spoločne strávené dni. Dni, ktoré nie sú pre nás bežnými dňami. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že sú to pre nás dni sviatočné. A na tieto dni sa tešíme. A dúfame, že sa pri zachovaní zdravia zas spolu na letnej rodinnej rekondícii stretneme. Takže – Dovidenia Paralia!
MUDr. Branislav Brežný - text
Mgr. Daniel Kimlička - fotodokumentácia
Ďalšie fotografie si môžete pozrieť na stránke klubu SM Považskej Bystrice: www.klubsmpb.blogspot.sk
