Voňavé Vianoce Prečítať

Každé ročné obdobie má svoju vôňu a svoje čaro, je jedinečné. Snáď malú výnimku tvorí obdobie konca jesene a začiatku zimy. Je to práve obdobie príprav na Vianoce a Vianoce samé. Ale poďme pekne po poriadku.

Už ako malé dieťa som šípil, že sa niečo veľké chystá. Rodičia boli naraz akýsi tajnostkárski. Chodili častejšie do obchodu a očakávali, kedy čo do predajne dovezú. Určitým znakom, že sa niečo chystá, bolo objavenie sa pomarančov, mandarínok či banánov v zelovoci. Stálo sa na ne v rade ešte skôr ako ich priviezli. Rovno z obchodu šli do špajzy. To isté sa dialo s figami, ďatľami, búrskymi orieškami. Chodili sme s bratom po špajze, krútili nosmi a vdychovali tie vône. Občas sa nám podarilo ukradnúť si niečo z týchto dobrôt. Boli síce tabu, ale mám veľké tušenie, že rodičia o tom vedeli a nič nepovedali, aby nám nepokazili radosť.

Tá vypukla v predvečer Mikuláša. U nás vždy takto chodil, priam sa prikrádal, lebo ani nevieme, kedy nám do vyčistených topánok strčil balíček plný cukríkov, čokoládok, orieškov a samozrejme tam nechýbalo južné ovocie.

Raz sa mi nepodarilo vyčistiť topánku a našiel som si tam zemiak, kúsok uhlia a varešku. Samozrejme, že som plakal, lebo sa mi všetci smiali. Až pred spaním som pod vankúšom našiel svoj balíček.

Hneď, ako sme objavili pomaranče a mandarínky, sme ich ošúpali a zjedli. Šupky sme tiež spotrebovali. Varilo sa z nich naše „hriate“. Celá kuchyňa i byt voňali po pomarančoch, škorici, klinčekoch. Táto vôňa sa mi viaže na moje útle detstvo. My deti sme ho mali bez alkoholu, dospelých ten alkohol hrial. Túto vôňu som už ako dospelý nikdy nezažil.

Nasledujúce dni sa upratovalo a vrcholom bola Lucia. To muselo vyť vygruntované a pralo sa „veľké prádlo“. U nás to bolo tri dni. Mali sme práčku Skratku. Tá mala osemdesiat litrový „bachor“. Deň pred praním sa bielizeň namočila. Neviem čo to bolo za chémiu, čo sa tam pridala, ale bol to skôr smrad ako vôňa. Na druhý deň sa najskôr pralo biele, potom farebné a naposledy pančucháče, ponožky. V nasledujúci deň sa pláchalo najskôr v teplej, potom v studenej vode, biele veci sa nakoniec škrobili. Vyschnuté sa hladilo, ukladalo do skríň. Trvalo to celý týždeň! Za odmenu sme mali na štedrý deň prezlečené postele. A my sme to naozaj považovali za odmenu.

Po Lucii sme lúskali orechy. Asi tak jeden do seba, druhý do vandlíka. Mleli sme mak. Lámali čokoládu, krájali kandidované ovocie, figy. Jednoducho sme sa chystali na pečenie. Najskôr sa piekli biskupské chlebíky – tých bolo najviac. Veď bolo treba aj za tepla okoštovať, aj na Vianoce, Nový rok i na Tri krále nechať. Bolo ich neúrekom. Nasledovali bratislavské rožky, plnené makom alebo orechmi. Pokračovalo sa makovými a orechovými závinmi. U nás sme ich volali bajgle. Boli úzke a nízke, koľko cesta - toľko plnky. A ich povrch bol mramorovaný, lesklý a nám s bratom žiarili oči a tiekli sliny. Neskôr ich mama kupovala, lebo babrať sa s nimi nemala čas. Zákusky sa u nás „nenosili“. Ani medovníčky. Zásoby pečených vecí zavŕšili vianočné oblátky a trubičky. Tie voňali medom, škoricou. Nezabudnuteľné! Tie sme každý rok dostali od Rétiovcov, našich rodinných priateľov. Tešili sme sa s bratom na omrvinky z nich, často sme oblátky polámali, aby sme ich mohli ešte pred Štedrým dňom zjesť. Trubičky sme si nastokli na prsty a hrýzli a hrýzli, mali sme plné ústa, krochkali sme blahom... Ešte šťastie, že sme mali len po desať prstov, na sviatky by nič neostalo.

Tiež sa doma robili salónky i keď sa dali kúpiť v obchode, aj kolekcie či rôzne čokoládové figúrky. My sme balili do staniolu aj napolitánky, kavenky i čokoládou oblievané keksíky. Svetlo dopadajúce na stromček sa od staniolov odrážalo, takže stromček potom priam žiaril rôznymi farbami.

Samozrejme, že na sviatočnom stole nesmel chýbať kapor. Ako inak – vysmážaný. Priam ako vystrihnuté z detektívky – sanitárka z lekárne chodila do predajne – „ryby“, a vyzvedala, kedy dovezú kapry. Dobré vzťahy medzi lekárňou a predavačkami v rybe znamenali, že nám zatelefonovali, že ryby sú na ceste a tak sme sa vybrali kupovať kapra. Stáť na kapra 2-3 hodiny nebolo nič výnimočné.

Vianočné stromčeky sa predávali v Nitre len niekoľko dní, a kto nestihol, musel sa zaobísť len s čečinou vo váze. Stromčekov, predávali sa len smrečky, na rozdiel od iných komodít bolo dosť.

Na Štedrý deň, pokiaľ padol na pracovný deň, sa normálne pracovalo. Dala sa vziať i dovolenka, ale akosi úkosom sa na týchto ľudí dívalo. Otec v úrade končil o 13-tej hodine, mama pracovala v lekárni a tu sa končilo až o 18-tej hodine. A doma bolo treba uvariť a nachystať všetko, čo bolo treba. Až neskôr, keď som už bol veľký, sa dal Štedrý deň „nadrobiť“. To už boli voľné soboty (koniec šesťdesiatych rokov), takže 24. december bol deň voľna.

A Štedrý deň začínal ráno s vianočkou a lekvárom, zapíjalo sa bielou kávou alebo kakaom. Bol pôst, takže nás strážili. Kto ho poruší, nebude mať možnosť vidieť zlaté prasa a pod stromčekom bude menej darčekov, strašili nás rodičia. Zbytočne...

Na obed sa piekli zemiakovníky. Do jednoduchého kysnutého cesta sa zabalili uvarené spučené zemiaky zmiešané s upraženou cibuľkou a pridalo sa hodne čierneho korenia a urobila sa placka. Vôňu toho „chodu“ si vychutnávajú i moje deti a vnuci, dokonca ich nosíme švagrovcom a svokrovcom. Teraz u nás nimi zajedáme mliečnu šošovicovú polievku (a je po pôste).

Od rána sa varili dobroty na večer. Kapustnica, podľa základného receptu môjho prastarého otca. Tento recept akceptoval pôstneho ducha. Žiadna klobása, žiadne údené mäso. Zato do kapustnice sa zavarili „stratené vajcia“. Každému po jednom. My sme ich volali družice, otec žartovne im hovoril sputnik. Tieto vajíčka sa na tanieri rozštvrtili a zaliali kapustnicou, ktorá sa tým stala krémovou. Pred dovarením kapustnice sa do nej dala hlava z kapra, bola to otcova pochúťka. Po zjedení kapustnice si ju obradne dal na tanier a pochutnával si na nej. My sme mu závideli. Táto vôňa a chuť kapustnice je jednou z charakteristík mojich detských Vianoc.

Kapustnici predchádzal obrad jedenia oblátky s medom. Jedlo sa nad hlbokým tanierom a omrvinky sa zalievali kapustnicou. Po ich zjedení dostal každý z nás krížik na čelo. To aby sme boli dobrí ako ten med. Ten krížik na čelo mi teraz robí moja pani. Asi chce mať ilúziu, že až do budúcich Vianoc budem dobrý.

Samozrejme kapor a zemiakový šalát. Kapor sa delil na detské kúsky a pre dospelých. My deti sme mali rebrá, lebo to boli veľké kosti a ako otec hovoril, nezadrhneme sa nimi. Otec vysmážal kapra neopakovateľným spôsobom. Bola to lahôdka, škoda, že som to od neho neodkukal. Zemiakový šalát bol veľmi jednoduchý. Zemiaky varené v šupke, cibuľa, kyslá uhorka, mrkva, petržlen a zeler (zelenina bola z hovädzej polievky uvarenej na Božie narodenie). Z korenín to bolo trocha čierneho korenia a horčice. Majonéza na šalát sa robila doma ručne. Bola poctivá. Tento šalát sme volali „chutný zemiak“. A šalát, aj keď ho teraz robím podľa starej receptúry, chutí inak. Neviem, čo robím zle, ale asi suroviny sú iné....

Vône večere postupne vyprchali. Náhle niekto zazvonil. To bolo znamenie, že prišiel Ježiško. Bolo na čase otvoriť verandu, kde bol stromček. Tam sa nekúrilo, čo bolo dobre, lebo stromček bez ujmy vydržal do Troch kráľov. Vôňa smrečiny naplnila naše nosy, priam do nich udrela. Pod stromčekom boli darčeky. Tešili sme sa na ne. Ale predtým, ako sa začali rozdávať, bola modlitba. Poďakovanie. Koledy sme nespievali, nemali sme hudobný sluch a otec nechcel aby sme tieto chvíle kazili. Na stromčeku najskôr nesvietili elektrické sviečky, ale riadne, voskové. Tie elektrické prišli do obchodov až neskôr. Pri nich žiarili prskavky. Pamätám si, že ako dieťa som chcel toto blikotavé svetlo chytiť do ruky. Bol som šikovný a chytil som ho. Doteraz si na to pamätám, ako ma ruka bolela....

Darčeky sa rozbaľovali až nakoniec. Väčšinou to boli potrebné veci temer dennej potreby. Čiapky, rukavice, ponožky, občas svetre, košele. Len kde tu hračka. Prirodzenú vôňu týchto nových textílií tiež už necítiť. Nahradili ich impregnačné materiály. Samozrejmosťou bola pekná kniha. Tú sme začali čítať s mamou ešte počas sviatkov, najčastejšie v kresle pri peci, značky Club. Pukotanie ohňa a sálanie tepla mi chýba. Je nová doba, všade je ústredné kúrenie a radiátory nevykúzlia romantiku.

Dobroty zo stromčeka sa mohli brať až na tretí deň. Všetko sa dialo po poriadku. Čakali sme na to veľmi netrpezlivo. Strážilo sa, aby na stromčeku boli sladkostí až do Troch kráľov. Možno, práve preto, že všetko malo určitý poriadok, určitú postupnosť, sme si všetko vážili oveľa viac ako naše deti, vnúčatá....

Týždeň medzi Vianocami a Novým rokom ubehol rýchlo. V škole boli prázdniny, mali sme možnosť šantiť vonku na snehu, na zimnom štadióne, chodilo sa na Zobor na vychádzky. Bolo treba vybehať uviazané kalórie. Dojedali sa nachystané dobroty, ale jedným dychom sa chystali dobroty na silvestrovské oslavy a vítanie Nového roka.

Raňajky aj obed boli bežného charakteru, žiadne vyváranie. Večera však bola parádna. Ako predjedlo boli ruské vajíčka, zajedali sa sendvičom. Nasledovala kapustnica. V nej už bola klobása i údené mäso, za ňou nasledoval viedenský rezeň s chutným zemiakom. Od večera do polnoci boli na stole obložené chlebíky a koláče, čo sa piekli na Vianoce.

Po polnoci sa znova podávala kapustnica a obložené misy. Spať sa chodilo až nad ránom. My deti sme mali dovolené len do polnoci, ale zaspali sme skôr. Zato ráno sme si vychutnávali všetko čo zostalo na misách.

Obed na Nový rok sa niesol v znamení pečeného bravčového masa, ak nebolo dosť šalátu, robila sa k nemu ryža, ktorá bola veľmi voňavá a korenistá. Polievka bola hovädzia - nesmela sa podávať hydina, aby v novom roku neodletelo šťastie.

Obdobie od Nového roka do Troch kráľov sa nejak zvlášť neslávilo. Neviazali sa naň žiadne zvyklosti. Do školy sa išlo tretieho januára a od vtedy to boli už len spomienky na krásne prežitý mesiac. Na voňavý mesiac, na voňavé Vianoce.

Bojím sa, že tie vône, nech akokoľvek ostali v pamäti, sa nevrátia. Ani tie roky. A preto, snažme sa našim deťúrencom v rodinách pripraviť krásne Vianoce. Plné zážitkov, vôní. Možno prebytok vecí, ktorými ich zahlcujeme im ukradne to, na čo my tak s pietou, dôstojnosťou a bázňou spomíname.

Nemám v pamäti tie „naj....“ Vianoce. Napriek opakujúcim sa zvykom, každé boli v niečom trocha odlišné. Ale čo bolo dôležité, rodičia ich vedeli pre nás deti priam vykúzliť. Bojím sa, že ich kúzlo sa komerciou stráca. I preto som dal na papier moje spomienky, aby sme si uvedomili, že nie je dôležité to čo je pod stromčekom, čo je na stole, ale dôležité je precítiť duchovno týchto dní.

MUDr. Branislav Brežný

Prikladám dva recepty, ktoré som spomenul v mojom príspevku.

Ruské vajíčka

Ich príprava je veľmi jednoduchá, chuť je však jedinečná.

Ošúpeme si na tvrdo uvarené vajcia, rozkrojíme pozdĺžne napoly a vyberieme žĺtka. Na misu kladieme bielka otvorom po žĺtku nahor. To preto, lebo ich budeme plniť.

Pripravíme si základnú majonézu (alebo ju kúpime v obchode), pridáme podľa chuti horčicu, soľ a riedime 33% smotanou na šľahanie. Odložíme si ju bokom, pretože za chvíľu ju použijeme do plnky.

Žĺtka rozotrieme najemno, posolíme, pridáme horčicu a na veľmi jemno nakrájanú údenú šunku alebo šunkovú salámu. Následne pridáme majonézu, dobre zamiešame. Plnka by mala mať horčičnú chuť. Konzistencia by mala byť taká, aby sa dobre tvarovali lyžičkou a vidličkou šišaté guľky, ktoré umiestnime do vajíčka. Ak by bolo plnky málo, dá sa nadstaviť strúhankou, tá ale vypije viac majonézy. Strúhanku pridáme aj vtedy, keď pridáme viac majonézy ako ju vedia žĺtka vstrebať.

Ruské vajíčka podávame na mise. Môžu plávať v majonéze, alebo ich majonézou oblievame až na tanieri. Zajedáme vekou.

Bajgle – záviny plnené orechmi alebo makom

Na cesto použijeme „hladkú múku 00 extra špeciál“ 260 gramov, 80 gramov masla a 50 gramov bravčovej masti, 25 gramov práškového cukru, štipku soli, 5 gramov kvasníc, jedno žĺtko,50 ml vlažného mlieka

Na plnku použijeme: 270 gramov mletých vlašských orechov alebo 200 gramov pomletého maku, 100 gramov kryštálového cukru, pol balíčka vanilkového cukru, 80 ml plnotučného mlieka, nastrúhanú kôru z jedného citrónu, podľa chuti rumová esencia, hrozienka (ak ich tam chceme mať – môžu byť aj vopred namočené v rume).

Na potretie jeden žĺtok a jeden bielok.

Najskôr si pripravíme cesto. Do misky dáme preosiatu múku, nastrúhané maslo, masť, práškový cukor a štipku soli. Zmes rukou spracúvame, cesto bude mať konzistenciu ako mrvenička. Do vlažného mlieka namrvíme droždie a pridáme jeden žĺtok, dobre premiešame vidličkou, aby kvasnice boli rovnomerne rozpustené. Následne ho vylejeme do cesta a použijeme šľahač s hákmi - avšak nepracujeme dlho, to preto aby sa cesto neprehrialo, následne ho vyklopíme na dosku a uhnetieme dve rovnaké hrudky.

Cesto dáme v mikroténových vreckách odpočívať na hodinu do chladničky.

Potom každé cesto vyvaľkáme na veľkosť cca 28x21 cm. Na každé dáme plnku, bočné okraje cesta zahneme tak, aby prekryli časť plnky. Na plnku položíme papier na pečenie a valčekom na cesto urobíme rovnakú hrúbku a stočíme závin. Umiestnime ho na plech vystlaný papierom na pečenie. Následne „rolku“ popicháme vidličkou a natrieme žĺtkom. Plech s koláčmi dáme do chladu asi na 15 minút, kým nám žĺtko neuschne Následne ho potrieme bielkom a znova necháme povrch koláča vyschnúť. To už môže byť v teple.

Bajgle pečieme prvých 15 minút pri 200 ̊C a druhých 15 minút pri 180 ̊C. Ak by nám povrch bajglov priháral, môžeme ich prikryť alobalom.

Krájanie koláča je až po jeho vychladnutí, najlepšie na druhom plechu a to tenkým a ostrým nožom.

Myslím si, že túto nitriansku špecialitku si môžete pripraviť hocikedy. Určite tento recept stojí za vyskúšanie. Takže dobrú chuť.