Čínsky sen Považskobystričanky Helenky

Helenka Bottková sa ručným prácam venuje odmala. A aj keď zahanbiť sa nedá pri žiadnej robote, výšivku má asi predsa len najradšej.

Za tie roky trpezlivo, s láskou na materiály rôznych druhov vyšila milióny krížikov. Veď práve tento steh je jej najobľúbenejší. Helenka ako zdravé dievča, ženu však ani vo sne nenapadlo, že práve výšivky budú v čase choroby jej verným spoločníkom, ba čo viac, dovedú ju do ďalekého Japonska, kde vďaka svojmu „krížu“ i krížikom zožala obrovský úspech. Zo svetovej abilympiády – olympiády pracovných schopností a zručností telesne postihnutých z japonskej Šizuoke si priniesla bronzovú medailu. Na stupienok víťazov vystúpila ako jediná Európanka...

CHOROBA SI NEVYBERÁ...

Helenka ako mladá žena žila životom človeka plného starostí i bežných ľudských radostí. Desať rokov robila predavačku v nábytku, neskôr v klenotách. Vzhľadom na to, že jedna z dvoch dcér – Lucka trpela zápalom mozgových blán a roky trvalo, kým ju z choroby vypiplala, spánku si v tom čase ukrajovala len toľko, aby sama prežila. Potom prišla obyčajná chrípka. – V práci sme mali zimu, k bežnému prechladnutiu sa pridali problémy s ľavou nohou, neskôr s ľavou rukou, - spomína. Diagnóza- sclerosis multiplex bola desivá. Nasledoval invalidný dôchodok, Helenka bola nútená naladiť svoj život na úplne iné obrátky, zmeniť svoju životnú filozofiu.

- Choroba sa stala mojou kamarátkou, musím ju rešpektovať, existovať s ňou. Tak ako mojim neodmysliteľným pomocníkom – paličkou. Nepripúšťať si že je kruté, keď človek ochorie a má ešte malé deti – keď vtedy mali dievčatá 6 a 8 rokov. Musím byť vďačná, veď viem, že mnohí ľudia sú na tom oveľa horšie..., - vyznáva sa.

Helenku niekedy viac, inokedy menej intenzívne „hnevá“ ľavá ruka a noha, aj zrak rapľuje. Na hrozné kŕče za tie roky našla vlastný liek. – pomohol mi Rozkvet, - ponúka Helenka nezvyčajný recept. – Môže mi byť akokoľvek zle, snažím sa zdolať kopec a ja mi jedno, či to trvá hodinu alebo dve. Zatnem zuby a idem. Cítim, že ľudia sa na mňa pozerajú s otázkou v očiach – kam sa tá štverá...? Keď ale kopec zvládnem, napätie zo mňa akoby opadne, svaly sa mi uvoľnia – akoby čosi puklo a je mi lepšie. Doma si zase svoju „túru“ odležím, ale stojí to zato. Myslím, že keby som s chorobou nebojovala, už by som bola na invalidnom vozíčku, - konštatuje.

Zrejme práve tvrdohlavosť, odhodlanie zdolávať prekážky Helenku doviedli až pod tajomstvami opradenú horu Fudži.

AKO SLEPÉ KURA K ZRNU

Tak Helenka – aspoň podľa jej slov, prišla k celosvetovej súťaži zručnosti v Japonsku. Vtedajšia predsedníčka klubu sclerosis multiplex z Vranova nad Topľou pripravila pred rokmi pre členov slovenských klubov súťaž v ručných prácach, zahviezdila – zvíťazila. Rovnako v kategórii výšivky pochodila aj vlani na celoslovenskej súťaži všetkých zdravotne postihnutých v Bratislave. Informáciu, že prvý dvaja v jednotlivých kategóriách sa môžu zúčastniť svetovej abilympiády v Japonsku, nebrala príliš vážne. Veď každý si musí zaplatiť sumu, ktorá sa síce z pôvodných 90 000 korún znížila na 65 000 korún, pre ňu to však bola suma napriek tomu nereálna.

Jej dcéry – ale predovšetkým Martinka, ktorá je doma – v Bystrici dokázali, že po mame okrem iného zdedili aj tvrdohlavosť.

- Rozosievali desiatky listov s prosbou o sponzorskú pomoc. Prihlásiť sa bolo treba do konca mája. V polovičke tohto mesiaca som to chcela vzdať, veď na účte bolo len 15 000 korún, - priznáva. – Potom sa ale stal zázrak. Pomohli mi ľudia známi aj neznámi, susedia. A tak koncom mája som sa mohla prihlásiť.

JEDINÁ EURÓPANKA

Keď jej „baby“ začiatkom novembra hovorili, že je čas baliť, znervóznela. Nevedela si predstaviť, ako sa sama, bez rodiny vyberie do sveta.

- Nakoniec to všetko išlo ako po masle, - hovorí, zocelená skúsenosťou. – Desiateho novembra sme odleteli z Viedne, po jedenástich hodinách letu sme pristáli v Tokiu. V meste Shizuoka, vzdialenom od Tokia na šesť hodín cesty autobusom, ju čakala súťaž vo vyšívaní a pletení.

Na zadanie – výšivku čínskeho sna dostali súťažiaci šesť hodín času, dvadsať farieb nitky, predlohu a plátno. Helenka so svojim krížikom porotu očarila natoľko, že v silnej konkurencii skončila za Číňankou a Indkou na treťom mieste.

- Bol to neuveriteľný, nezabudnuteľný pocit, keď mi členovia našej delegácie na druhý deň, počas prestávky v pletení povedali, že mám bronzovú. Spočiatku som im neverila, keď som však svoje meno videla na výhernej tabuli, bola som dojatá...

Fantastický pocit znásobila skutočnosť, že na stupienok víťazov na 39. svetovej abilympiáde vystúpila ako jediná Európanka. Okrem Slovákov jej však k úspechu nezištne blahoželali aj členovia ostatných európskych výprav. Dostala nie len medailu, ale aj pozvanie na abilympiádu do Kórey, ktorá bude o štyri roky. Ak jej to zdravotný stav dovolí, je pripravená tortúru so zháňaním finančného obnosu absolvovať opäť. Na svoju ďalšiu súťažnú cestu sa však chce pripraviť lepšie. – Musí sa naučiť aspoň základy angličtiny, aby som sa o krajine dozvedela čo najviac, - hovorí.

JAPONSKO – KRAJINA VYCHÁDZAJÚCEHO SLNKA

Na Helenku Bottkovú hlboko zapôsobilo. Čo najviac? – Úžasný bol otvárací ceremoniál súťaže, ktorého sa zúčastnil japonský princ, dojímavé bolo aj to, že súťaži sa okrem nás – chorých –zúčastnili aj zdraví, mladí ľudia, ktorí si však svoje sily merali medzi sebou. Silne na mňa zapôsobil Tichý oceán, obdivovala som horu Fudži, ktorá sa údajne nezahmlená ukazuje, len raz do mesiaca, možno vďaka abilympiáde sme ju mohli obdivovať v plnej paráde. Pre nás záhadou bol dokonalý poriadok a čistota na uliciach. Možno to súvisí aj s tým, že Japonci nejedia idúcky po ceste, ako je to zvykom u nás. U nich by to bola urážka jedla. Fascinoval ma obrad pitia čaju, ľudia v kimonách, ktoré už nosia len pri slávnostných príležitostiach, kopce plné mandarínovníkov, zaujímavo upravované čajovníkové kríky, nádherné záhrady z bonsajmi a zlatými rybičkami. Všadeprítomná úžasná pohoda a kľud, ktoré vládnu aj v obrovských mestách. Páčilo sa mi všetko, určite by som si však nezvykla na japonskú stravu. Jedla som teda to, čo som poznala – kuracinu na rôzne spôsoby vždy v podobe malých kúskov, divokú kombináciu – slaninu so sladkým pečivom, množstvo pre nás známeho aj neznámeho ovocia...

Čaká ju kopec roboty

O nezabudnuteľných japonských zážitkoch Helenka Bottková rozpráva nie len doma, svojim známym. Podelila sa o ne aj s priateľmi z považskobystrického klubu sclerosis multiplex na koncoročnej schôdzke spojenej s kapustnicovými hodmi. – Sú to úžasní ľudia a rad sa s nimi stretáva – Je dobré pookriať medzi tými, ktorí majú rovnaké problémy ako ja, vypočuť si, kto ako s chorobou zápasí, poklebetiť si...

Vyšívania sa nechystá povesiť na klinec. Nemôže. Všetky práce totiž rozdala priateľom, z mnohých z nich sa dnes tešia japonské deti so školy, ktorú účastníci abilympiády navštívili, ale aj účastníci tohto podujatia. Na viac, dcéram treba chystať výbavu – obrusy, obrúsky, aj obraz na pamiatku.

- Škoda, že dnešní mladí výšivky moc neuznávajú, - vzdychne si Helenka. – Vraj na ne sadá len prach, komplikovaná je ich údržba...

Helenka Bottková vie však o výšivkách svoje. Vďaka nim, vďaka trpezlivosti a viere v to, že sny sú splniteľné, sa dostala do sveta. Možno sa medzi jej obrazmi objaví aj tajomná hora Fudži. Veď zdolať Rozkvet je pre Martinku a Lucku hračkou. Nech sa teda v živote pokúsia zdolať inakšie kopce – napríklad takú horu Fudži.

Alena Javorská

Fotografie

foto_od_Jarky_1.jpgfoto_od_Jarky_2.jpgfoto_od_Jarky_3.jpgfoto_od_Jarky_4.jpg

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.